ŤAŽKO NA CVIČISKU...
Príprava pred cestou bola zodpovedajúca cieľu našej cesty - malá dedinka Mulbekh, odrezaná a ukrytá medzi štítmi najvyšších veľhôr na Zemi, na severe preľudnenej Indie, v oblasti nazývanej Ladak, ktorého územie sa nenachádza nižšie ako 3000 metrov nad morom. To znamenalo vybaviť víza, očkovania, poistenie, pozháňať teplé, studené aj pracovné oblečenie a vybavenie na treky, lieky na všemožné choroby a hnačku, pálenku, prečítať čo najviac cestopisov a kondičná príprava v podobe chodenia s plným batohom po meste, chodenie s plným batohom po schodoch 11 poschodového internátu hore dole a behanie po tých istých schodoch bez batohu ale rýchlejšie. Ako sa nakoniec ukázalo, všetko zlé je nakoniec dobré, alebo ťažko na cvičisku a možno udychčaný a ustatý vyjdeš hore schodmi.
JULEY, DZO A DAL
V Indickom Dillí nás čakalo očakávané: teplo a vlhko. Monzúny stále šarapatili, ale na vtieravé počasie a permanentne prepotené tričká sme si nemuseli dlho zvykať, lebo Dillí bola len prestupná stanica pred cestou do Lehu – hlavného mesta Ladaku. Pôvodným plánom bola cesta autobusom z Dillí až do Lehu, ktorá trvá niekoľko dní, ale plán sme zmenili a štíty Himalájskych vrcholov sme si vychutnali zhora. A tiež trochu adrenalínu pri pristávaní na letisku v Lehu v nadmorskej výške 3500 mnm. Vlhké a teplé počasie vystriedalo počasie suché a teplé. Vysoké kopce zastavia väčšinu zrážok od Indického oceánu, vďaka čomu má táto oblasť množstvo zrážok asi ako na Sahare.
Ani toto však ešte nie je naša konečná zastávka. Dávame si pár dní na aklimatizáciu a spoznanie miestnej kultúry, špecialít a rozšírenie slovnej zásoby. Naučili sme sa, že v Ladaku nemajú jakov ako sme si pôvodne mysleli, ale zvieratká nazývané dzo, čo je kríženec medzi jakom a kravou. Ochutnali sme dál – tradičné Ladacké jedlo z dostupných surovín, najmä strukovín. V Indii je najrozšírenejším náboženstvom hinduizmus, v Ladaku je to však tibetský budhizmus a ľudia rozprávajú po ladacky. Rád by som vyzdvihol jedno krásne slovíčko – juley, ktoré znamená dobrý deň, ďakujem aj dovidenia a počas väčšiny pobytu sme si s ním a angličtinou ľahko vystačili. Po pár dňoch a jednom úpale sme povedali Lehu juley a vidali sa do 180 km vzdialeného Mulbeku. Teraz už po ceste. Tú hodnotím ako veľmi zaujímavú až adrenalínovú. Aj napriek tomu že to je jedna z tých lepších a v porovnaní s cestou do Manálí iba slabý odvar. Tam kde by Európan pred zákrutou pribrzdil domáci zatrúbi. Človek si proste chvíľu musí zvykať na ostré zákruty nad roklinami na rozbitej ceste a skutočnosti, ktoré tu patria ku každodennému životu.
DEDINKA V ÚDOLÍ
Mulbek je krásna malá dedinka uložená medzi rozklenutými 4 - tisícovími štítmi. Malé šťavnato zelené a žlté políčka kontrastujú so suchým okolím. Aj tu môžeme obdivovať majstrovské využívanie vody. Pár sto metrov od zaprášenej dialnice leží cieľ našej cesty – Spring Dales Public School. Súkromná škola, na ktorej pôsobia ako učitelia český a slovenský dobrovoľníci z dobrovoľníckeho združenia Brontosaurus. Okrem vyučovacích aktivít sa Brontosauri pustili aj do ambiciózneho projektu rozšírenia školy a prístavby niekoľko ďalších blokov. My sme chceli priložiť ruku k dielu.
V čase nášho príchodu sa práve pracovalo na debnení a betonáži základov. Tešili sme sa že môžeme pomôcť a pustili sme sa do drobných tesárskych prác pod vedením skúseného českého tesára Kubu. Rýchlo sme zistili že práca v Indii je predsa trošku iná. Pomalšia. Zoberme si také odrezanie latky. Elektrická okružnú pílku máte k dispozícii, ale nie elektrinu. Tak sa vyberiete hľadať ručnú pílku, tá nikdy nie je tam kde ste ju nechali, ak ju nájdete začnete rezať. Lenže tá pílka je asi tak ostrá ako príborový nožík, skoro sa zadýchate, lebo ste v nadmorskej výške 3300 m.n.m. Po pol hodine máte latku odrezanú. Pre nás ako stavbárov to bola zaujímavá skúsenosť.
Po pár dňoch na stavbu dorazil teodolit (geodetický prístroj na meranie uhlov) a my sme sa pustili do výškového a polohopisného zamerania pozemku. Začali sme každé ráno po dobrých raňajkách, ktoré nám pripravil miestny kuchár. Na obed sme sa dobre najedli v školskej jedálni spolu s učiteľským zborom. Hlavnou zložkou potravy bol už spomínaný dál – strukoviny napríklad s baklažánom, kapustou a zemiakmi alebo plackami chapati – miestnym chlebom. Merali sme aj poobede a večer keď šla elektrina, sme výsledky kreslili do počítača.
Život v malej dedinke sa naoko môže zdať nudný, ale zákonitosti, ktoré platia tu a nie u nás z neho robia zábavu od rána do večera. Ja som si veľmi užíval ranné umývanie pri pumpe so studenou vodou, to človeka naozaj nakopne. Dobrodružstvo si užijete aj keď chcete raz za Čas zbehnúť na internet, normálna vec? Nie keď elektrina sa zväčša zapína o 8 večer a vypína o 11 v noci. „Zväčša“ znamená že sa môže, aj nemusí zapnúť, alebo sa zapne o hodinu neskôr a vypne o hodinu skôr. A to ešte vôbec nemáte istotu že pôjde internet J. Jedného dňa som bol s priateľkou Jirkom pokarhaní za necudné držanie a možno aj pusu na verejnosti. Táto situácia celkom rozprúdila pokojné vody miestneho spoločenského života a na situácie, ktoré si normálne ani neuvedomujeme sme si museli dávať väčší pozor. Ale najviac dávalo zabrať chodenie hore schodmi. Napriek postupnej aklimatizácii nám dávali každé schody pekne zabrať a rýchlo vybehnúť sa nedá nikam. To vedia aj domáci a ich kroky a aj život na dedine sú kľudné a rozvážne,
Takto čas plynul pomaly a rýchlo, až prišiel časť povedať Juley aj Mulbeku. Ak privítanie bolo veľmi príjemné, lúčenie bolo veľmi príjemné prekvapenie. Pred študentmi celej školy sa nám poďakovali zástupcovia miestneho združenia a odovzdali khataky (šál s budhistickými znaky a symbolikou). Potom sa hrali hry a podávalo občerstvenie. Tak ako všetko v tomto kraji, sa aj táto udalosť odohrala nenútene v priateľskom duchu. Jeden z najkrajších zážitkov z celého pobytu, ktorý odzrkadľuje veľkú ľudskosť a dobrotu miestneho ľudu.
NASPAŤ V CIVILIZÁCII
Cestu naspäť už bola kludnejšia alebo my otrelejší. V Lehu sme si vyhradili ešte pár dní na spoznanie okolia. Toto mesto prešlo za niekoľko posledných rokov veľkým rozvojom. Veľa políčok muselo ustúpiť hotelom a ubytovniam, pretože ospalé zimné mesto sa počas sezóny mení na centrum turistického ruchu so všetkým čo k tomu patrí – jedlo, ubytovanie, zábava, výlety. My sme podnikli populárnu cestu k jazeru Pangong Tso, bicyklový výlet ku kláštoru Matho a pár dňový trek až na miestny hot spot, šesť tisícovku Stok Kangri. Vyskúšali sme si kúpanie v ľadovej vode, tajomno duchovna aj výstup po ľadovci – odporúčam všetky.
Potom už nasledovala cesta domov po rovnakej ose ako z domu. Čisté tričko a voňavú posteľ som uvítal, ale na Indiu a budhistický Ladak si vždy rád zaspomínam. Alebo sa v Mulbeku stretneme tento rok?
